Najkrajší pohľad na svete

Autor: Ivan Husár | 18.3.2006 o 9:30 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  1446x

Je niečo krajšie na svete, ako pohľad na spiace dieťa ? Ako sa usmieva zo sna, ako dýcha, ako vystrčí holý zadok spod periny ?

SpánokSpánok

Všeličo som videl.

More v Tel Avive, Jeruzalem, alej zo stromov do kocky ostrihaných v Dijone, vstup do múzea kryštálov Swarovski v Innsbrucku, rady pínií povedľa cesty k moru v Lisabone, Ivanu Christovú v parku na Dunajskej ulici. Stál som niekoľkokrát na Gerlachu, Vysokej, mal som šťastie vidieť pod sebou iba husté mraky pri inverzii. Nič len mlieko a nad nimi blankytná obloha so stopami po lietadlách.

Býval som v Petržalke, keď som v 89-tom denne sledoval ako strihali a ničili ostnaté drôty v ramene Dunaja. A aj každodenný karmínovočervený, fialový, zelenkavý, žltastý západ Slnka niekde ďaleko za Viedňou. To sú pohľady.

Nevidel som Copacabanu, Vezuv z pevniny, Tahiťanky naživo, Everest zo základného tábora, Niagaru. 

Viem však, čo musím vidieť každý večer. Každý a vždy. Keď som doma. Ja mám domovy rozdelené na D1 a D2. Na D1 som chodil každý boží večer do detskej izby. Z práce, zo služobnej, zo zápasu, z flámu. Odomkol, umyl ruky a zakradol som sa. A vychutnával. Pohľad na spiace deti. Od ich narodenia. Fantázia. Fetiš. Nikdy sa nestalo inak. Len ak náhodou nespali. Dcéra mala už cez osemnásť a úplne ma fascinoval pohľad na jej "odkopaný" chrbát, zadok vyčnievajúci spod nočnej košele a prsty na nohách. Syn večne prikrytý až po uši. Občas sa stalo, že bolo vidieť, že mali tréning na škváre. Postupne sa predlžoval, až spal úplne zdeformovaný, aby sa vôbec vošiel do postele. Úchvatné.

Teraz som na D2. Dejiny sa opakujú. Opäť mám možnosť sledovať začiatky. Keď sa narodila a nepoznala to tu, tak sa okamžite zľakla, keď som ju pozoroval. Zavreté oči, ale vidia. A boja sa. Neznámy. Votrelec do jej sveta. Po mesiaci už nereaguje. Spí a vie, že som to ja. 

Vezmite baterku a choďte do spálne a prizrite sa ako krásne spia. Ako dýchajú. Ako sa im hýbu pery, líca, aké majú mŕtve ruky. Ak ich vymáknete v sne, väčšinou sa smejú. Spia aj s máličko pootvorenými očami, dokonca aj s jedným skoro celým. A nevidia. Spokojne spia. Nič na svete sa tomu pohľadu nevyrovná. A nie je to len môj názor. Choďte sa na to pozrieť a sme dvaja. A pošlite ďalej.

A ak by vás náhodou ich mamina odhovárala slovami: ledva som ju uspala, neruš ju, nerobí jej to dobre, bude stresovaná, má krehký spánok, tak tomu neuverte. Len choďte dnu. Ak by som neprišiel, určite sa zobudí a bude plakať a revať. Lebo som neprišiel. A ona to čakala.

     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?