reklama

S Monikou Flašíkovou-Beňovou o športe a politike

Napísal som pani Flašíkovej - Beňovej mail, že by som s ňou chcel hovoriť pre volejbalový portál o športe, o tom ako politické strany, štát v princípe na šport serú. Iné významové sloveso nie a nie nájsť ako ekvivalent. Lenže Monika Flašíková - Beňová je dáma a pred dámami sa nenadáva. Tak som tak nezačal. Radšej som na to šiel jarnými tulipánmi. Privítala nás s fotografom Barbušom, opýtala sa, čo budeme. Šťavu. Odkiaľ by sme ju tu vzali. Minerálku. Máme. Páni môžem si zapáliť  ? Fotiť ma môžte aj s cigaretou. Keď fajčím, tak fajčím. Parlament schválil zákon, že predo mnou fajčiť nemôžte. No ale ja som sa Vás pýtala, či môžem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)


















Prišiel som za Vami, lebo viem, že ste svojim spôsobom figurovala pri športe, čítal som v poslednej dobe viacero rozhovorov s Vami a nikdy nikde som Vás nepočul fundovane o športe rozprávať. Na začiatok by som chcel upresniť asi nepresnú informáciu, že ste boli voľakedy prezidentkou ženského basketbalového Slovana.
Nie. Na Slovan som bola naviazaná cez môjho prvého manžela, ktorý bol vynikajúci športový novinár, písal hlavne o ženskom basketbale a o atletike, chodievala som na Slovan, na zápasy, spoznala som sa s Romanom Adamčíkom, Lacom Kozmonom, Irenou Rajniakovou. A keďže som videla ten obrovský entuziazmus, ktorý dievčatá v tom čase mali, tak som sa snažila aj cez našu firmu získať nejaké veci. (Reebok). Zadarila sa nám jedna vec, hrali finále nejakého pohára proti Brnu, vyhrali to, tak sme im dávali tenisky a myslím, že aj nejakú finančnú odmenu.
Ja som sa s Vami prvýkrát stretol, keď som bol prvý reprezentačný tréner Slovenska a ešte to tu bolo všetko v plienkach, tak sme si museli s kolegom všetko zaisťovať sami. Prišiel som raz do jednej úplne prázdnej miestnosti, kde bolo asi dvesto krabíc Reeboku, vy ste tam boli vtedy šéfová ...
To bolo ešte na Inchebe alebo už v Dúbravke? 
Oproti Tescu, v takej pasáži... a kúpili sme od vas pätnásť párov tenisiek a tak sa pýtam, prečo dnes nezastupujete Reebok ?
To už je strašne dlhá história, pretože to bolo ešte začiatkom 90-tych rokov, v 1993. sme to začali robiť na Slovensku. Ja som licenciu dostala od jednej rakúskej spoločnosti, pre ktorú som pracovala, majiteľ tej spoločnosti ťažko ochorel a v podstate by o tú licenciu prišli. Snažili sme sa fungovať v zložitom období, pri daných možnostiach čo najlepšie, ale je pravda, že predstavy vtedajšej centrály Reeboku v Mníchove boli, čo sa týka predaja, objemu, oveľa väčšie, ako bol náš trh schopný v tom čase absorbovať, takže po nejakom čase sme spoluprácu rozviazali a oni si potom našli inú spoločnosť.
Ako ste sa k tomuto obchodu vlastne dostali ?
Cez jednu rakúsku firmu, v ktorej som robila riaditeľku a keďže som mala po rozdelení Československa na starosti Čechy aj Slovensko, a tá licencia sa delila, spoločnosť ktorá neskôr vlastnila licenciu v Čechách hľadala inú spoločnosť na Slovensku. Bola som na pohovore, kde som uspela a tú licenciu pre SR sme dostali.
Basket v Pezinku. Firma DONAR, Flašík, Glváč. Boli už ste pri tom?
Basketbal v Pezinku som zažila, bolo to krásne obdobie, hráčom sme niekoľkokrát dávali výstroj, ale nebolo to sponzorsky, zväčša to bolo normálne zakúpené, pretože špeciálne kolekcie pre kolektívne aj individuálne športy sme v tom našom výbere nemali. A tie sa všetky vlastne predobjednávali dopredu, na centrále, takže pre basketbalistov tenisky s veľkými číslami sme museli objednávať asi polrok dopredu. Spolupráca bola veľmi dobrá, viackrát som s nimi bola aj na pohárových zápasoch v zahraničí, chodila som pravidelne aj do Pezinka na domácu a európsku súťaž, dodnes tam mám veľa kamarátov.
Ja Vám v žiadnom prípade nedám bulvárnu otázku, keby áno, tak zdvihnite ruku, ale to už ste boli v Pezinku preto, že máte rada basketbal alebo súčasného manžela?
Myslím, že tak jedno s druhým. Mne sa basketbal z tých kolektívnych športov možno páči asi najviac, pretože je dynamický, živý. Moja mama v mladosti hrávala hádzanú, ale tá mi príde trochu surová, čo mi aj mamina potvrdila. Bratranec Ivan Valett trénoval v Červenej hviezde zase volejbalistov, páči sa mi aj volejbal, ale predsa len basket má trochu väčšiu dynamiku...
Ako ste sa ocitli v Rádiu Koliba? Písali ste niekde, že to má na svedomí Glváč ...
Môj terajší manžel spolu so svojim vtedajším spoločníkom Martinom Glváčom získali ešte s dalšími ľuďmi licenciu na vysielanie. Voľajako sa im to nedarilo spustiť. Prvá firma, v ktorej som začínala pracovať v 1991. roku, susedila na Leškovej s Fun radiom. Spoznala som veľa ľudí z Funka, napr. s Mravcom som bola veľmi dobrá kamarátka, ale poznala som veľa ľudí z okolia rádia.
Pri jednej debate koncom roku 1996 som spomenula, čo bude s tou licenciou, veď vyprší, keď nezačnú vysielať. Rada im licenciu odoberie atď. Navrhla som, že skúsim osloviť ľudí z rádia, či by boli ochotní ísť do nového rádia, do nového projektu. Chcela som samozrejme nejaké garancie, keďže to boli mnohí dobrí priatelia, nechcela som, aby išli do zbytočného rizika, ktoré by ich mohlo v tejto brandži v budúcnosti diskvalifikovať. Záruky som dostala.
Potom sme sa začali baviť prirodzene o tom, kto by tomu mal šéfovať, no a Martin Glváč vtedy povedal, vieš čo, keď tých ľudí poznáš, tak skús spustiť projekt a uvidíme, ako to pôjde. Mravec ma potom zoznámil s Julom Viršíkom, on potom dodal ďalších ľudí a začali sme.
Rádio Koliba, ako jedno z mála komerčných rádií malo výborný, kvalitný šport. To bol Váš rukopis ?
My sme tam nechceli mať politické spravodajstvo, aby sme eliminovali všetky politické tlaky od vtedajšej vlády a aj preto, aby sme vyvrátili všetky podozrenia, že Koliba má byť vlastne politické rádio, politické spravodajstvo sme robili len preberané z TASR, nekomentované. Zamerali sme sa oveľa viac napríklad aj na šport. Mali sme tam naozaj veľmi kvalitných šporťákov. 
Oddeleniu dal tvár hlavne Julo Viršík, pretože jemu na tom veľmi záležalo, on zohnal aj prvých redaktorov, ktorí tam boli. Svetlanka Hricková, Dodo Dúbravský, Zdeno Suchý, to oni boli naozaj takí, že im sa tá robota páčila, my sme im vytvorili perfektné prostredie na profesionálnu prácu, oni tou robotou žili. Boli tam od rána do večera, soboty, nedele. Myslím, že to bolo naozaj jedno z rádií, ktoré v tom čase vysielalo najobsiahlejší a najprofesionálnejší šport.
Prečo nie ste dnes šéfkou rádia?
V 1998. roku sa zmenila akcionárska štruktúra a všetkých 100% akcií spoločnosti, ktorá bola držiteľom licencie, odkúpila spoločnosť Horizont, my sme sa nejako nepohodli, mala som iné predstavy ...
Na jednom medzinárodnom volejbalovom turnaji v Poľsku som si všimol (pretože som bol veľký fanúšik rádia Koliba, hlavne kvôli tým redaktorom) na stene haly logo jedného poľského rádia, ktoré bolo úplne rovnaké, ako logo rádia Koliba. Pýtal som sa, čo je to za rádio, povedali mi okrem iného, že to rádio je tam už 15 rokov. Úplnou náhodou, nebolo to logo ukradnuté z Poľska?
Ne, ne, ne ,ne, ne.
Dnes je z Koliby rádio Okay. Šéfuje mu basketbalista Miki Arpáš. Máte na rádio ešte vplyv ?
Nemám žiaden. Odišla som na vlastnú žiadosť. Ľudí poznám, stretávame sa, mimochodom Arpáš už šéfom nie je, je ním Miňo Urbaník a tuším som čítala, že je opäť predané. Francúzom ?
Z rádia do politiky. Hej ?
Áno.
A sme pri nej.
Podotýkam, tam to bolo zaujímavejšie.
Ako riešil Smer (Vy ste boli aj v SDĽ) šport v opozícii. Ako sa k nemu staval.
V SDĽ som nebola. Myslím, že veľmi aktívne. V Smere sa pohybovalo veľa športovo aktívnych ľudí. Nemyslím len Fedora, Glváča, teraz Galisa, ale aj iní. Mali sme pripravenú veľkú stratégiu, ako zmeniť charakter možno aj tých strešných organizácii, ktoré tu sú. Ako šport dostať k mladej generácii. Zmeniť to, že dnes sa šport stáva takmer elitárskou záležitosťou a mladí nešportujú. Mali sme pripravené projekty. Verím, že sa v tejto oblasti čosi pozitívne udeje.
Myslím túto etapu tak, že ste boli v opozícii, školstvo pripravovalo návrh zákona o športe, bol tu systém financovania športu atď. Smer mal chuť tieto veci podporovať, alebo ste do toho šili, že to takto byť nemôže, alebo ste to naopak podporovali. S tým súvisí aj otázka, že z SDĽ vyšla mimoriadne úspešná športovkyňa Mária Ďurišinová, ambiciózna právnička, ktorá určité obdobie športu na školstve šéfovala, z jej dielne mal jeden z návrhov Zákona o športe vyjsť. Poznáte ju ?
Nepoznáme sa osobne. Stretla som ju iba na spoločenských akciách. Nekomunikovali sme spolu. Budem úprimná, v Smere som nikdy šport nemala na starosti, nechcem sa tu odborne k tomu vyjadrovať, to by som si musela vymýšľať, ale viem, že ľudia v Smere mali ohľadom športu pripravené projekty. 
Prejdeme do dnešnej doby, ja Vás stále beriem ako vplyvnú osobu Smeru
Vy žartujete. 















Ste v Smere, neodstúpili ste z neho, nie ste hluchá, slepá, riešite veci. Ako je to v Smere dnes so športom. Ktorí ľudia majú šport na starosti, akých ľudí Smer našiel. Paradoxné je, že ministerstvu, ktoré má šport v opatere, vládne SNS.
To bola od začiatku dilema. Dušan Galis mal od začiatku pri vstupe do politiky záujem predovšetkým o šport.
Kto objavil Galisa ?  
Veľmi spontánne, my sme sa poznali aj predtým, on bol veľmi aktívny. Odjazdil s nami už v prvej kampani osemdesiat dní v autobuse po Slovensku. Sympatické bolo, že sa nestaral do iných politických tém, ale vyslovene cielene sa od začiatku venoval športu. Nevyjadroval sa k problémom, kde sa necítil byť silný, to mu ostalo dodnes. Jeho predstava bola, že bude vytvorený nejaký špeciálny rámec, že to bude inštitucionalizované, nie vo forme ministerstva priamo, ale povedzme pod ministerstvom kultúry, tak ako je to aj v mnohých iných krajinách, by bola špecifická zložka na riadenie športu.
Riešil niekedy parlament vážne otázku vzniku ministerstva športu ?
Myslím si, že samostatné ministerstvo nikdy. Otázka bola, kde pozicionovať šport. Nakoniec to skončilo pod školstvom, čo ja osobne nepovažujem za šťastné. Školstvo má veľa iných problémov a nemá na to ani kapacity. Kultúra by mi prišla lepšia, aj preto, že teraz je ministrom kultúry Marek Maďarič za Smer, tým pádom by sme vedeli aj politicky prekrývať túto problematiku. A aj Dušan má k Marekovi logicky bližšie, ako k ministrovi zo SNS. Neviem, či pozícia splnomocnenca vlády, ktorú teraz Galis zastáva, je v tejto kombinácii silná natoľko, aby dokázal presadiť celý rad myšlienok, nápadov a návrhov, ktoré mali pripravené.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnešnou témou číslo jeden je výstavba štadióna pre futbal a hala pre hokej. Aký je Váš názor na stavbu národnych stánkov ? Chcem iba Váš názor, či sa majú postaviť v Bratislave, alebo inde, či majú vôbec stáť a hlavne, či majú byť tak veľmi, veľmi drahé.
Pozrite. Vznik takýchto stánkov by mal vychádzať zo stratégie, ktorú štátna politika v oblasti športu má. Ak si vezmeme, že nám chýbajú základy, tak prečo začíname od nadstavby. To sú vždy problematické rozhodnutia. Samozrejme, že deklarujeme, že sa staráme o šport a preto to ideme stavať, pre verejnosť to možno vyzerá fajn, možno, ak by sa tieto obrovské sumy rozumne a systémovo investovali do rozvoja športovej základne, tak by to ako prvý krok bolo lepšie rozhodnutie. Z môjho pohľadu. Ja to vnímam možno veľmi subjektívne. Objektívne to rozhodnutie stavať vychádza z nejakých analýz.
Možno, ale mňa zaujímal len Váš názor.
Skrátka si myslím, že by sme mali robiť na silnej základni a keď ju budeme mať, tak potom im poďme stavať národné štadióny. Ale je to ešte dobrý biznis.
Hej, už som si napísal, že je to biznis.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Iste viete, že vláda ide realizovať projekt malých viacúčelových ihrísk. Teraz päťdesiat. Potom ďalších sedemdesiat. V tlači bola taká veta, že ich chce postaviť rovnomerne po celom Slovensku. Postaví sa podľa Vás aspoň jeden na juhu Slovenska ? Napríklad v Šamoríne, Dunajskej, Komárne, Štúrove ? Čo si myslíte ?
Toto neviem posúdiť. Akú logiku má stratégia rovnomernosti ? Čo to znamená rovnomerne po Slovensku.
Ja to vnímam geograficky.
Bude to od počtu obyvateľov ? Výšky HDP v danom regióne ? Sú rôzne atribúty rovnomernosti. Potrebujú tie silnejšie aglomerácie z pohľadu ekonomiky, hospodárstva, aby im štát prispel ? Nenesie to skôr pečať politickej prezentácie smerom navonok, že dáme všetkým rovnako. Je to pre mňa málo dôveryhodné a okrem toho som dosť skeptická, keď počujem o niečom, čo začína slovom rovnomerne, pretože rovnomernosť neexistuje.
Aj ja som skeptický, ale taká veta sa v správe objavila. V roku 2007 sa ide deliť do športu určitý balík peňazí. Čísla sú Vám určite nie známe, ale ja Vám nejaké prečítam a chcel by som počuť Vašu reakciu.
Ani mi to nemusíte čítať.
Ale ja Vám to prečítam. Biliard dostane 900 tisíc. Boccia. Viete, čo je to boccia ?
Nie.
Také kovové gule, viete. Takže boccia 295 tisíc, bowling 900, Go. Viete čo je Go ?
Nie.
To je taká starodávna hra, s kameňmi. Pointa ako piškvorky. Go teda 620 tisíc. Psie záprahy 1,2milióna, kolky 2,4 milióna, pretláčanie rukou 2,2 milóna (p. Beňová sa smeje)














Existuje taká asociácia ?
Samozrejme. Máme majstra sveta. Šípky 900 tisíc. Podotýkam, že vo všetkých týchto športoch sme dobrí. Máme úspechy. A trebárs taký snowbording, ktorý je teraz vo veľkom rozmachu, máme konieckoncov prvú olympijskú medailu dostane 688 tisíc. Váš názor na to.
Mne to príde absurdné, ale nepoznám kritériá, podľa ktorých to vypočítali.Zrejme je na to nejaká metodika, ale ak to go, ktoré ste spomínali, dostane len o málo menej ako naozaj veľmi populárny snowbording, je to absurdné. Nie preto, že ja neviem, čo je go. Ale keby sme si len tu na úrade urobili prieskum, čo je go a čo snowbording, som si istá ... Iste by malo byť kritériom okrem iného aj rozšírenosť športu.
Piškvorky pozná každý. Možno aj Vy tu občas.
Nie, nie, ja vôbec nehrávam piškvorky. (Dosť rázne to povedala.) Ale musíme aj očakávať, že úspech v snowbordingu je pravdepodobnejší ako v go a tým pádom, aj financie štátu by mali ísť do takých odvetví, kde pravdepodobnosť úspechu je vyššia. To je taký môj názor.
Dve percentá z dane. Smer, resp. terajšie vedenie štátu malo tendenciu ju zrušiť. Sú tu nadácie, ktoré tieto percentá zbierajú a rozdeľujú. Prečo ste to chceli zrušiť ? Je to jedna z mála šancí, ako môžu pritiecť do športu financie.
Ja som to nechcela zrušiť. Trúfnem si odhadnúť, prečo. Zrejme mal návrh smerovať k záchrane dvoch percent pre štátny rozpočet, to budem veľmi pragmatická a jednak samozrejme predpokladám, že mali pocit, že dve percentá tie veľké firmy odvádzajú do nadácií a v podstate krátia daňovú povinnosť. Určite tie dve percentá pomôžu menším združeniam. Hľadala by som skôr nejakú legislatívnu úpravu, ktorá by zamedzila vytvárať veľkým podnikom svoje nadácie a združenia, aby tie peniaze šli cielenejšie.
Ako ste sa pozerali v Smere na aktivity v súvislosti s kandidatúrou na OH v Tatrách.
Ja som bola v Tatrách naposledy na univerziáde. Naposledy tak oficiálne. Premiér bol Dzurinda. Prešustrovali sa tam pekné peniaze. Budem teraz úprimná. Tatry, vzhľadom na geografiu, na klimatické zmeny, infraštruktúru, ktorá tam momentálne je taká, aká je, ešte dlho nebudú mať na to, aby kandidovali. Nedajú sa porovnať s ktorýmkoľvek lyžiarskym strediskom v Európe. Je nutné najprv do Tatier veľa zainvestovať a potom sa môžu uchádzať o hry. Teraz sa tam usporiadať nedajú. Sú to zbytočne vyhodené peniaze. Kolegovia v Rakúsku, mám tam dobré vzťahy, mi vraveli, že politika bola taká, že štát, miestna samospráva, krajinské vlády sa dohodli a vytvorili spoločné zdroje a spolu s privátnym sektorom vystavali všetky vleky, lanovky, zjazdovky. V šesťdesiatych rokoch vznikli prvé penzióniky, reštaurácie.
Praha takisto kandiduje. Ja mám pocit, že Česi by už aj mohli. Česká republika stavia jednu halu za druhou, jeden tartan vedľa druhého, plavárne, športové mestské areály.
Len tu okolo Vás, okolo VUC bolo v minulosti niekoľko antukových ihrísk na volejbal, bol tu areál Vinohradov s futbalom, hádzanou. Všetko je zrušené. Billa.
Dodávam, že som čítal štatistiku, že do dnešného dňa (za rok 2006) získali Česi dvadsaťsedem medailí, my dve. Žiarlite ?
Myslím si, že tú dobrú závisť a neškodnú žiarlivosť by sme mali využiť. Nebúchať stále do stola a ľutovať sa, že my sme aj tak lepší. Ako okolo seba často počúvam, mám dojem, že my máme zo všetkých Európanov tendenciu stále sa hlavne ľutovať a vyhovárať. Na históriu, keby sme tu nemali Čechov, Maďarov, neviem koho. Namiesto toho, aby sme sami začali niečo robiť. Bola som raz s Pezinkom hrať v St.Poltene. Krásna hala, areál, kopec detí, čisté, perfektne urobené. Malé mestečko. Bolo vidieť, že niekto zainvestoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ideme do Bruselu. Ste v europarlamente. Je tam nejaká kapitola o športe ?
Teraz sme práve hlasovali o futbale. Musela by som to vytiahnuť, ale riešili sme nejaké dva problémy. Rieši sa tam často športovanie mládeže.
Čo s futbalom ?
Neviem presne, musela by som to pozrieť mám to tu.
Počkajte, ale veď ste hlasovali.
Mala som na starosti Kosovo, takže som sa viac venovala tejto veci.
Je za poslancov niekto, kto má šport v hľadáčiku ? Alebo, kto je zaň zodpovedný ?
Peter Šťastný. Mal aj pár vystúpení, keď sa šport riešil.
Nie je to paradoxné, že tu riadi šport SNS, tam človek z opozície presadí, resp. nepodporí veci, ktoré môžu byť dôležité ? Trebárs, napríklad počet legionárov v krajinách, právne postavenie športovca, odchody a príchody do krajín za prácou, veci, ktoré budeme povinní kopírovať.
Má to také dve roviny. Prvá, či to nie je paradoxné. Všetci štrnásti poslanci zo Slovenska majú pred zásadnými hlasovaniami stretnutie a ten kto sedí v danom výbore, prezentuje problematiku a návrhy. Snaží sa presadiť medzi nami svoj postoj. Druhá možnosť presadenia vecí v Bruseli je oslovovanie nás domácimi stavovskými organizáciami. Napríklad taký futbal po nás ešte nič nechcel. 
Je tam šport na chvoste ?
Nepovedala by som.
Presiakla do Bruselu korupcia nášho futbalu ?
Parlament ju riešiť nemôže, ale chlapi o nej rozprávajú. Napríklad Nemci. VUC, viete tu niečo o športe ?
Šport tu riešime na inej úrovni ako vláda. My to vnímame v súvislosti s rozvojom ihrísk. Tu chceme byť aktívni. Chceme prispievať z rozpočtu na výstavbu v jednotlivých mestských častiach. Máme limity, ale to čo máme, chceme využiť. 















  Doba je taká, že v školách, ktoré spravujete, sa musí platiť prenájom. Nie je rozdiel medzi komerčným a nekomerčným. Rovnaký pre deti, kluby, rovnaký pre chlapov z ulice, ktorí si idú zahrať večer futbal. Je to normálne?  
Nie je. Nie. Nechápem. Zrejme to je nejaké nariadenie a ono nezohľadňuje rozdiel.
Nariadenie to iste je, určite je celoštátne. Lenže v Malackách, Prievidzi, Humennom sa neplatí.
Nariadenie nemôže byť všeobecné. Zo strany ministerstva. To bude predpis VUC, tá školu zriaďuje. Musíme ho prispôsobiť. 

Na záver pár voľnejších otázok.
 
Chceli ste byt primátorkou, prezidentkou, ak by bolo teoreticky nejaké ministerstvo športu, nechceli by ste ho riadiť ?
Nie, nie, nie. Nie som expert do športu.
Lenže na ministerstve nerobia len odborníci do športu.
Ale mali by.
Nie je Vám ľúto za takou hračkou, akou bol Pezinok. Sláva, pády, cestovanie, vzrušenie.
Takto. Podľa mňa Pezinok nebola hračka. Bola to veľmi vážna vec. Pre Martina Glváča to bola vážne srdcovka.
Prečo to dnes nemá ?
Pretože jednoducho tie finančné možnosti, ktoré mali vtedy, dnes nie sú. Spoločnosti dávali do basketbalu peniaze. Martin Glváč si nepotreboval prať peniaze z klubu, všetko šlo do zvyšovania kvality, potom podpora skončila. To sú chorobnosti celého vývoja na Slovenska. Nehľadí sa, kde je kvalita, ale komu to ideme dať. Ak máme dobré kolektívy, alebo individuality, ako teraz napríklad Veroniku Zuzuľovú, tak by sa mali podporiť. Šport je jeden z najlepších reklamných nosičov, ako predstaviť krajinu, ako ju priblížiť, charakterizovať. Veď Českú republiku okrem Prahy poznajú práve cez šport. Je to hrdosť pre krajinu, ak sa pýši úspechom.
Ako je to s Vaším športom ?
Veľmi pasívne. Lyžujem. To rada a často. Teraz mám chorú mamu, tak som to pošúchala na Donovaloch, ale po iné roky som prelyžovala mnohé strediská. Rada plávam. Chodila som behávať. Dnes je to slabšie, ale bolo aj denne desať kilometrov.
Denne desať kilometrov, hej ??? S Dzurindom ?
Nie, nie, ten ma nezavolal. Behávala som sama. Je to strašne dobré. Beh je vynikajúci. Snažím sa, aby aj moje dieťa športovalo. Syn pochopil, že je to dôležité.
Viem z dobrých zdrojov, že Váš manžel je vášnivý športovec.
Je.
Vyhrávač.
Totálny.
Totálny, že ? Povedzme, že obe volebné kampane, ktoré robil, jednu s HZDS tesne, tesne výhernú, druhú so Smerom, tá bola prehrou. Ako prežíval tieto výsledky ?
Prežíval to zle. Pre neho je dôležitý výsledok, bol sklamaný.
Dal Vám v nejakom športe vyhrať ?











Raz. Keď ma balil. Vy muži ste úžasní. Keď chcete zapôsobiť na nejakú ženu, tak ju musíte ohúriť. Zavolal ma hrať tenis, kúpil takú sošku tenistky naprahnutej na podanie, v sukničke a na drevenom podstavčeku bola tabuľka s vyrytým nápisom: Monike za prvé víťazstvo. To bolo naposledy, čo ma nechal vyhrať.
To my, ktorí sa živíme vyhrávaním, nikdy neurobíme ani pri balení.
Fedor ma zásobuje všetkými technickými novinkami. Merače pulzov, krokov, kilometrov, má nejaký vymakaný GPS systém, ktorý nám naviguje trasu, aby sme sa dokázali vrátiť, meria nám, ako rýchlo bežíme, aký máme pulz, koľko sme prebehli, len mi to tam nepíše, kedy odpadnem. On stále behá denne desať kilometrov. Niekedy doma na páse. Chodí do posilovne. Na chalupe má dva okruhy.












Nie je on ale tak trochu pri sebe ?
Viete on má také nešťastie. Ako si to odbehá, odcvičí, odšportuje, tak si to potom doloží maďarským salámom. Povie, že na to kašle. Odbehal pre svoje zdravie a teraz sa dobre naje.
Vy ako podšéfka VUC musíte byť určite povinne na futbale v Petržalke, ale pýtam sa Vás, vrcholia v Bratislave celoštátne ligy, kam zamierite ?














SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na Artmedii som bola naposledy asi pred dvomi rokmi. Na hokeji som bola minulý rok, myslím so Zvolenom.
Basketbalisti Interu mieria do finále po dlhých rokoch. Pôjdete ?
Neviem.
Neviete. Dobre. Prídete na finále volejbalu ? Ženy, muži.
Závisí to od toho, kedy to je, či tu budem.

Vymenoval som termíny, pani Beňová pozrela do kalendára, v zásade je stále preč. V Bratislave bude iba 2.mája, to je termín prípadného siedmeho zápasu VKP vo finále play off. Kvôli nej to nemôžme naťahovať.

Dali ste mi hodinu, ja som zvyknutý, že sa nedá hrať dlhšie, ďakujem Vám za rozhovor.
Ja Vám ďakujem. Nič nové a objavné som Vám nepovedala, dúfam, že ste to ani nečakali.


Mgr. Monika Flašíková - Beňová
Rodáčka z Bratislavy, narodená na Šulekovej 15.8.1968
syn 19, druhýkrát vydatá
vyštudovala Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici

Ivan Husár

Ivan Husár

Ivan Husár

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek milujúci Dunaj, Vysokú v rodných Tatrách, začiatok Karpát z tejto strany, tri deti a ich dve maminy a ešte volejbal.Som zakladajúcim členom SaS, mám ambíciu pomôcť športu.Kandidujem vo voľbách do NR SR 2020 na pozícii 21.Som so Sulíkom, lebo nekradne.Veľmi túžim, aby sa na Slovensku oplatilo robiť šport. Zoznam autorových rubrík:  ŠportŽivot

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu