reklama

Rozhovor s Františkom Chmelárom, prezidentom SOV

František Chmelár po sedemnástich rokoch končí v pozícii prezidenta Slovenského olympijského výboru. Pred časom sme si dvakrát dohodli rozhovor, ale niečo do toho prezidentovi vošlo. Po náhodnom stretnutí sa to teraz vydarilo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Po sedemnástich rokoch končíte so šéfovaním SOV. Ste milionár?

Nieee, ani zďaleka. Som úplne bežný občan, žijem štandardne v petržalskom byte už takmer štyridsať rokov, mám jedno menšie auto Seat Ibiza, to je všetko.

Povedzte, koľko bolo v tom dlhom období nocí, keď ste celú noc nespali a ráno ste cheli povedať Dosť. Končím.

Ani jedna. Samozrejme boli rôzne kritické obdobia, ale ja som tú prácu mal veľmi rád, strašne veľa som jej obetoval a vždy som sa na ďalšie dni tešil.

Čítal som, že ste aj výtvarník.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Amatérsky. Lenivý, amatérsky výtvarník. Momentálne k nám veľmi intenzívne chodia vnúčatá, nie je jednoduché si urobiť svoj kútik, rozložiť farby.

Ste ročník 1946, manželka Katka, deti dve ...

Syn a dcéra, tri vnúčatá.

Ja som vás spoznal ako môjho šéfa, keď ste velili systému útvarov talentovanej mládeže. Vtedy to boli tréningové strediská mládeže (TSM). Hrávali sa turnaje olympijských nádejí. Dnes je systém nastavený inak, úlohu výchovy mládeže majú Centrá olympijskej prípravy (COP) a Centrá talentovanej mládeže (CTM). Aký je rozdiel?

Bol som jeden zo strojcov systému. Rozdiel je veľký, hlavne v tom, že vtedy boli dva zdroje financií. Jeden štátny, ktorý dotoval školské útvary a druhý bol silnejší, nezávislý, z lotérií cez Národný front šli financie predovšetkým na trénerov mládeže a športovú prípravu. Peňazí nikdy nie je dosť, ale relatívne to bolo mnohonásobne viac, ako je to v súčasnosti. Rozhodovanie športových orgánov bolo nezávislé. Škola sa mohla dohodnúť so športovou organizáciou. Obrovský rozdiel je v tom, ako sme my vtedy sledovali, kontrolovali, riadili systém. Na FTVŠ fungoval výskumný ústav, ktorý bol zainteresovaný v systéme výchovy mládeže. Testovanie, vyhodnocovanie efektivity. Profesor Jaro Starší, brat hokejového Jána, bol tvorcom metodiky športových tried v hokeji. Tieto triedy boli veľkým zdrojom všetkých československých hokejových úspechov. Tieto útvary vznikli na Slovensku, až neskôr v Čechách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mňa (nás) inšpektorka Hoffstädterová chodila do klubu kontrolovať raz za štvrťrok. Sústredenie v lete, alebo počas jarných prázdnin sa nikdy neobišlo bez jej kontroly. Nikdy nás nebuzerovala, prišla poradiť, vysvetliť a kontrolovať efektivitu štátom vynaložených prostriedkov. Vo VKP sme odvtedy ešte nikdy nemali v tréningovom procese človeka z vedenia federácie. Inšpektorka športovému tréningu, metodike rozumela, obávam sa, že ak by nás teraz niekto skontroloval, príde do haly aj diletant. My len vypisujeme kadejaké priblblé hárky.

Ja som osobne, neskôr aj ako šéf systému, prešiel všetky, mne zverené útvary od Svidníka po Skalicu, Senicu, Bratislavu. Všetkých trénerov som poznal, zaujímali sme sa o všetky problémy. Venoval som tomu maximum času, takmer som kvôli tomuto nasadeniu prišiel o rodinu. Robota to bola veľká, namáhavá, ale stále na to spomínam, aké to bolo zaujímavé, inšpirujúce a dodnes z toho v práci ťažím. Poznám mnohých trénerov, funkcionárov, športovcov. Chodiť dnes medzi ľudí je výnimočné. Aj ľudí v športovom úseku SOV sa to týka. Oni mailujú. Na zápas nepôjdu. Je to smutné.
Aj kontrola a zainteresovanosť zo strany štátneho aparátu je iná. Za mojich čias fungoval dlhé roky ústredný školský športový inšpektor. Alexander Mäsiar. Pôvodom učiteľ, ktorý neskôr robil inšpektora a nepreháňam, ak poviem, že poznal takmer každého telocvikára na Slovensku. O každom vedel, čo robí, ako to robí, aké má podmienky, ktorý šport preferuje, aké má športové výsledky. Ak on povedal na ministerstve, že je to biele, žiaden minister si nedovolil povedať, že je to šedé. Mal obrovskú autoritu. Zakladali sme spolu sieť športových gymnázií. Urobili sme takticky celú legislatívu, učebný plán, celý koncept. Našli sme odozvu na krajoch a rozbehli sme veľmi úspešný a efektívny produkt. Banskobystrické gymnázium plodilo jedného reprezentanta za druhým, napríklad mnohé vtedajšie vynikajúce basketbalistky. Bolo mnoho zanietených ľudí, systém mal prajnú atmosféru, nikto nebol proti, šlapalo to.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Boli ste istý čas šéfom sekcie športu v rezorte školstva. Po vašom odchode postupne štát zmenil prístup k deleniu financií a tak ako boli dovtedy veľmi silné kluby a telovýchovné jednoty, postupne celá moc, kompetencie prešli do rúk zväzov a federácií a odvtedy šport zdochýna. Hlavné bunky športu - kluby - sú na periférií záujmu. Kapú a miznú. Prečo sa to stalo?

Stalo sa toho viac. Je viacero príčin. Predovšetkým sa zatvoril kohútik zo Športky. Štát ju telovýchove vzal. Tým pádom sa do značnej miery zlikvidovala samostatnosť telovýchovnej organizácie – z hľadiska finančných zdrojov. Nahradil ho štátny fond, to nebolo úplne zlé, ale ten sa tiež po čase zrušil. Všetky peniaze z lotérií idú odvtedy do štátnej kasy. Štát si vzal do rúk všetky liace, ktorými sa dá ovplyvňovať slovenský šport. Peňazí bolo stále menej. Legislatíva nikdy nebola naklonená tomu, aby firmy, podnikatelia, obce, kraje prispeli športu.
Ten spodok je finančne neustále podvýživený. Priemerný zväz dnes nemá na to, aby udržal administratívu, ktorú musí mať. Súčasný zákon o športe mu ju v zásade striktne nakazuje, lebo bude od nej vyžadovať stále viac a viac administratívy. Sme v klepci. Na jednej strane je tlak zo zákona, aby mal zväz všetko splnené voči štátu, na druhej strane nemá na to vytvorené podmienky. A to vôbec nehovorím o kluboch, ak im prestanú pomáhať mestá, resp. ich z toho koláča vytlačí futbal, bude zle.
My nemáme vôbec štruktúru, cez ktoré by mohol klub byť spolufinancovaný. Mestá a kraje nemôžu dostať od štátu príkazom, aby pomohli športu, federácie nemajú. Ak by mal stolnotenisový zväz podporiť všetky svoje kluby, neostane mu ani euro.
V Nemecku reprezentáciu podporí federálna vláda cez rezort a jednotlivé republiky prostredníctvom svojich osobitných lotérií podporia jednotlivé športové subjekty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozícia šéfa sekcie športu bola po vašom odchode väčšinou politická nominácia. Je to normálne?

Ja som nikdy politický nominant nebol, po mne, po revolúcii nastúpil Ivan Hargaš, ten veci rozumel. Športovec, klubový funkcionár, to bolo v poriadku. Postupne sa to mierne zhoršovalo, koaličným vládnutím s SDĽ už prišla, povedal by som, jasná politická nominácia (Mária Ďurišinová). Odvtedy to ide ďalej a ďalej. Dnes sa už ani nikoho nepýtajú, či je to vhodný kandidát. Rovno tam niekoho seknú a hotovo. Je to všetko dôkazom toho, že športové hnutie na Slovensku absolútne stratilo autonómiu. Je to veľmi zlé.

Od roku 1999 šéfujete SOV. Koľko má dnes SOV zamestnaných ľudí?

Priamo dvanásť, ale my sme prebrali Múzeum, tam sú traja a máme marketingovú obchodnú spoločnosť, tiež traja. V nadácii jeden polovičný úväzok. Spolu, ak sa nemýlim, 19 ľudí.

Aký je rozpočet sekretariátu.

Vrátane platov, neviem úplne presne, okolo 200 – 300 tisíc Eur. Zhruba.

Aké kompetencie má šéf letnej, resp. zimnej olympiády? Takú pozíciu sme tu nemávali.

Sú to viceprezidenti SOV, poverení v olympijskom cykle starať sa o letné, či zimné športy. Musím povedať, že väčšina z nich sa o to poriadne nestarala.

Nie je to zbytočný post?

Asi je. Máme to takto nastavené dva olympijské cykly, čiže osem rokov, neosvedčilo sa to. Neviem, či to bolo osobami, ale nefunguje to. Problém je hlavne ten, že vybraný funkcionár sa venuje predovšetkým svojmu športu. Ostatné sledujú povrchne, nekomunikujú spolu. My sme týmto rozhodnutím chceli pomôcť hlavne zimným športom, tam boli najväčšie problémy. Nebyť Kuzminovej, sme na tom veľmi bledo. Možno je to osobami. Skúsili sme vytvoriť Športovú radu, hľadáme stále mechanizmus, aby sa niekto viac venoval štvorročnej príprave športovcov a práci federácii smerom k olympiáde. Londýn nám jasne ukázal, že to nemôžme nechať všetko na poslednú chvíľu.

Akú mali kompetenciu?

Boli vedúcimi štábov, mali sa štyri roky venovať činnosti zväzov. Mali sa schádzať, komunikovať, riešiť bežné problémy činnosti kandidátov na nomináciu. Po Londýne som bol nútený vymenovať pre Rio Peťa Korčoka a ten prácu, musím povedať, zvládol príkladne. Urobil som dobre. Celé štyri roky poctivo pracoval, schádzali sa, riešili veci. Mali sme proklamačné heslo Sme jeden tým a bolo to aj jeho zásluhou v Riu cítiť, nebola to len fráza.

Kto vyberá športovcov do podporovaného Top teamu, kto určuje výšku podpory? Ako dlho tam jednotliví „hráči“ sú?

Mala by to byť práve tá spomínaná Športová rada, ktorú viedol Lubor Halanda. Rada dáva návrhy, výška podpory závisí od zdrojov, štyri roky sa snažíme, podporujeme hlavne tých, ktorý sú jasní kandidáti na účasť na hrách. Systém je otvorený, priebežne sledujeme kandidátov a Top team dopĺňame.

Aké je poslanie Národného športového centra. Aký je váš názor na zabezpečovanie športovcov v rezortoch polície, obrany?

Význam a poslanie NŠC som dodnes nepochopil. Lepšie povedané pochopil som, ale nechcem na to myslieť. Na rezortné centrá mám iný názor, ako mnohí iní.
Vidím, ako to funguje vo svete. Viem ako to majú nastavené Nemci, Francúzi, Dáni, Taliani. Takmer všetci majú 80% špičkových športovcov zaradených v rezortoch. Policajti, vojaci, colníci, často poštári. Vytvoria im sociálne zázemie. Plat, dôchodok, nejaké výhody. Rezort nikdy nevstupuje do odbornej sféry. Za športovú prípravu, materiálne zabezpečenie zodpovedá príslušný zväz cez klub. Nechápem, prečo má minister obrany zodpovedať za zisk medaily športovca. Absolútne nelogické. V Dukle v poslednej dobe všetko chátralo, máločo fungovalo. Stredisko prišiel riadiť Galovič, ale nepochopil svoje poslanie a postavenie a dospelo to k tomu, že on chce menovať reprezentačných trénerov v biatlone. To je predsa odjakživa kompetencia zväzu. Do toho sa nemá Dukla čo starať. Absurdita. Radšej som k týmto veciam ticho.

Ako fungujú v zahraničí dopingové agentúry? Mne sa to zdá veľmi paradoxné. Na mládež a jej športovú výchovu nemáme takmer žiadne prostriedky a antidopnigová agentúra má vysoký rozpočet, aby ich kontrolovala.

Oni majú možnosť si aj zarobiť, ale v zásade iba pri kontrolách, ktoré sú na medzinárodných akciách usporiadaných na Slovensku. Myslím si, že za Motyčíka si aj zarobili, ale nie som si istý, či to aj šéf uvádzal do záverečného účtu.

Ja som z Tatier, vy ste pôsobili pod Tatrami. Kandidatúra na zimné OH to bola riadna kravina, nie?

Tá staršia áno, ale tá druhá, spoločná s Krakovom nie. To nebola naša kandidatúra, my sme sa k Poliakom pridali. Myslím si, že ak by Krakov nebol v hlúpom referende cukol, dostali by sme to.

Zvládlo by to Slovensko?

Myslím si, že áno. My by sme organizovali zjazdové lyžovanie a zrejme hokej. Nie celý turnaj, ale jeho časť.

Dnes je bežné, že mestá, štáty sa plebiscitmi vzdávajú kandidatúry. Obyvatelia vedia, že je to mimoriadna záťaž na rozpočet, že olympiáda je megalomanská ...

Treba vidieť dve veci. Snaha MOV je dnes znížiť maximálne náklady na infraštruktúru a organizáciu hier ako takých. MOV podporuje naraz dve, ale už aj tri krajiny na spoločnú organizáciu. Je veľká snaha o diverzifikáciu hier. Aby sa nemuseli stavať nové štadióny, haly, dediny. Aby sa prostriedky čo najviac zefektívnili. Druhá časť rozpočtu vznikne vďaka obrovskému počtu ľudí, divákov, ktorí na hry pricestujú. To chce nové letisko, metro, diaľnicu, hotely, celkový dopravný systém, zásadne sa zmení infraštruktúra mesta. To všetko ostane. Napríklad taká Barcelona. To mesto sa olympiádou úplne zmenilo. K lepšiemu.
Obrovský problém nastal, že tretia časť rozpočtu stále rastie. Olympijské hry totiž vyžadujú v poslednej dobe neskutočne veľa prostriedkov na zabezpečenie bezpečnosti. Bohužiaľ. Jedna tretina rozpočtu hier. Na otvorenie príde osemdesiat hláv štátu ...

Po Londýne vás niektoré média tvrdo kritizovali, je to ale aj častý názor ľudí, že na hry, obzvlášť letné hry, cestuje vo výprave strašne veľa bafuňárov a kadejakých civilov. Dráždi to.

Je to rozporuplné. MOV má stanovené veľmi prísne kritéria na zloženie oficiálnej výpravy. Na dvoch športovcov môže byť jeden „iný“. Sagan vyžadoval teraz piatich, tak sme museli niekde ubrať, ak sme mu chceli vyhovieť. Ak je vo výprave kolektívny šport, tak sa dá slušne varírovať. Každopádne cez kvóty sa dostať nedá. Musí tam byť lekár, ale je nereálne, aby bol jeden. To si v dnešnej dobe nikto z nich nemôže dovoliť. To isté je s masérmi. Musia sa vystriedať. A potom sú špecifiká, napr. atletika. To je vlastne každý jeden atlét z inej disciplíny, iný súťažný deň, odlišné športové potreby.
Mimo oficiálnu športovú výpravu máme stanovené nejaké nastavenia. V sponzorskej zmluve sú klauzuly, že na hry pôjde jeden, dvaja zástupcovia sponzora. Chceme, aby ten zväz, ktorý má na hrách športovca, mal na hrách svoje funkcionárske zastúpenie.
Máme aj program starých olympionikov a vždy na hry vezmeme dvoch, troch bývalých úspešných športovcov.
„Politickí hostia.“ Na jednej strane nie sme ich prítomnosťou veľmi nadšení, lebo je s tým spojené veľa roboty. Na druhej strane je to aspoň trošku signál, že majú o športovcov záujem.

Aký máte názor, že Slovensko reprezentujú Kuzminová, Musuľbes, čínsky stolný tenista. Je to módne, takmer všade zaužívané.

Musíme vidieť rozdiely. Naozaj je to bežné v mnohých krajinách. Katar, Bahrajn, Francúzsko, Anglicko, Švédsko. Každý má právo žiť, kde chce. Byť občanom krajiny, ktorá ho prijme. A potom ju aj reprezentovať. Som proti, ak je to účelové, napr. na jednu olympiádu. Tak to dopadlo so zápasníkom Musuľbesom. Nie vďaka našej liknavosti, ale pre veľmi zlú komunikáciu so zápasníckym zväzom. Nesplnili mu sľúbené, tak sa vrátil domov. Jeho medaila žiaden význam pre nás nemá. Celkovo si myslím, že olympijská medaila, nielen naturalizovaného cudzinca, ale celkovo, má osoh pre Slovensko vtedy, keď je za ňou osobnosť športovca, vzor, ktorý nám dá pridanú hodnotu. Ktorá inšpiruje deti a mládež. Mali sme povedzme dve medaily, no čo iné by sa stalo, keby sme ich mali desať, dvanásť. Nič. Ak to nie je kapacita Mateja Tótha, Škantárovcov, alebo povedzme Sagana, nič to neznamená.
Nasťa bola trochu iný prípad. Prišla na Slovensko za manželom, ostala tu. Slúži ako veľmi dobrý príklad mnohým dievčatám.

Stretli ste sa niekedy s politickou kritikou zo strany SNS na tieto zmeny občianstva?

Stretol. Hlavne Kamil Haťapka ostro vystupoval na pléne. Raz sme to aj neschválili. Ukrajinského krasokorčuliara Masikuru. To bol klasický účelový zámer na jednu olympiádu. Zväz ho veľmi tvrdo presadzoval, ale neprešlo to. Prvýkrát za mojej éry sme neschválili nomináciu športovca zväzom.

Ako sa dostala do športovo diplomatických kruhov MOV Danka Barteková? Kto ju „objavil“, kto navrhol, kto ju presadzuje.

My sme mali v histórii viacero typov. Martina Moravcová, Miro Šatan. Neprešli. Danka študovala medzinárodné vzťahy, vie jazyky, je pekná. Na olympiáde mládeže v Singapure sme ju ustanovili ambasádorkou, osvedčila sa, doporučili sme ju pre MOV ako kandidátku a šla do toho. SOV a ani nikto z nás ju nesmie propagovať, volia ju iba športovci. Má veľmi dobré renomé u funkcionárov MOV.

Aké má ambície?

Športové momentálne neviem, strieľať môže do päťdesiatky, jej funkčné obdobie členky MOV za športovcov skončí v Tokiu o štyri roky. Myslím si, že sa bude usilovať o prienik do štruktúr v MOV.

Ak by sme debatovali o novom zákone o športe, to by sme tu nocovali. Mám len jednu zásadnú otázku. Vzorec. Hlavné kritériá na delenie peňazí sú členská základňa – popularita športu a výsledky. Ako to vidíte?

Mám veľmi zlý názor. Vzorec sa prezentuje ako najvyššia miera spravodlivosti, je veľmi subjektívny, nespravodlivý. Technokratický, až urážajúci.

Prečo?

Prvý variant bol navrhovaný už za Dzurindovej vlády ľuďmi okolo Filca. Ja som ho už vtedy zásadne odmietal. Bol trochu iný, ako dnes. Ten dnešný si kompetentní ľudia dokázali presadiť, ale zmanipulovali ho. Vo svoj prospech.

V prospech futbalu?

Futbalu, hokeja, tenisu. Nechem apriori odmietnuť akýkoľvek vzorec delenia peňazí, ale ponúkal som iný princíp. Po vzore MOV. Ten veľmi seriózne posudzuje, ktoré športy zaradiť do programu hier. Podľa istých kritérií potom delí zisk z marketingu hier. Tých kritérií rozdeľovania je tridsaťosem. Nám stačia tri. Navyše z nedôveryhodných informačných zdrojov. Dodnes nefunguje veľmi potrebný informačný systém.
Veľkosť členskej základne väčšiny zväzov je veľmi pofidérne číslo. Nedá sa dokázať.
Popularita sa meria na základe výsledkov francúzskej agentúry, ale veď to je nezmysel. Džudo tam a tu sú dve rôzne polohy predsa. Mám informáciu, že pre rok 2016 sa delilo podľa vzorca, ktorý sa ešte ani nedostal do zákona a počul som, že nový minister a neviem ešte kto sú rozhodnutí vzorec zmeniť, má sa vraj úplne oddeliť futbal a hokej, čo my navrhujeme už veľmi dávno a je to absolútne správne. Pasovať sa s nimi nemá žiaden zmysel. Ostatné športy by sme určite dokázali objektívne posudzovať.
Bol som pred časom v Dánsku. Oni systém delenia prostriedkov pripravovali dvanásť rokov. Hľadali model, riešili všetky vyváženia financovania. Robili to spoločne, vzájomne argumentovali a teraz fungujú.

Počet podporovaných športov. U nás cez osemdesiat. V Kanade a Dánsku vraj okolo desať dvanásť.

Vždy som podporoval diferenciáciu podpory. Poďme k podstate. Dieťa začne robiť nejaký šport. Má nárok na podporu? Má. Je to dobré, že chalan začal hrať florbal? Je to dobré. Každý šport, na ktorý rodič dá dieťa je dobrý. Ak nie je nejako škodlivý. Sociálne, či zdravotne. Samozrejme nie každý šport je pre spoločnosť rovnako významný. Lenže peňazí na delenie je veľmi málo. Hlavne pre tú spodnú bázu. Do klubov.

Lenže aj keby bol balík bez dna, deliť sa bude. Niekto musí určiť kritériá. Akrobatický rock and roll má jedného z najlepších trénerov Slovenska. Stana Kočiša. Robí dlhé roky v klube a reprezentácií pre mládež excelentnú prácu. Je ich síce málo a má pech, že sa im nedarí dostať do programu hier. Keďže nikdy neklamal s členskou základňou, tak má teda smolu riadnu.
Volejbal uvádzal, že má 16 500 členov a teraz, keď sa to muselo zo zákona vyčistiť, tak nemá ani 5 000. Mám dojem, že teraz nastane nové eldorádo, šikovní prezidenti federácií verbujú do svojich radov už aj počas veľkej prestávky v škole, naberú haldu detí, tie do dvoch mesiacov skončia a zase to bude plné mŕtvych duší. Vstup jedno euro priamo na bazéne za kartičku do asociácie, výstup desať Eur pre zväz zo vzorca. O pár rokov milión detí, tri milióny detských členov. Tak to dopadne.

Klamali takmer všetci. Volejbalisti, stolní tenisti. Skoro všetci.

Je reálne, aby bol vzorec objektívny?

Mohol by byť objektívnejší. Ale k tomu musia byť správne vstupy. Informačný systém sa tu buduje, čo ja viem dvanásť rokov. Stál už 15 miliónov Eur. Stále nie je hotový. Stále nie je funkčný. Zákon sa na neho odvoláva, ale on stále nefunguje.
Videl som v Nemecku, ako funguje systém registrácie. Zväz, klub, maličký subjekt na dedine. Odsúhlasené sú výšky členského do federácie, rôzne v rôznych športových odvetviach. 70% členského ostane v klube, 25% dostane federácia a 5% členského ide na potrebu nákladov pre centrálnu registráciu. Nikto nemôže klamať.
V Nemecku neexistuje prípad, že funkcionár federácie, nie je člen klubu. Musí byť. Musí zaplatiť a musí mať klubovú príslušnosť.
U nás sa narušil základný princíp výstavby. Šport začína na klubovej úrovni, to sa nedá obísť. Veľká časť dnešných trénerov a funkcionárov chce pracovať iba so špičkou. Ostatné ich nezaujíma. Voľakedy bolo na Dunaji iks vodáckych klubov. V nich plno detí. To sme na začiatku debaty. My sme spoločne s prof. Havlíčkom v systéme talentovanej mládeže osobne chodili na školy testovať. V Jure pri Bratislave sme našli dievčinku, ktorá v dvanásťminútovom bežeckom teste zabehla o päť kôl viac ako ostatní. Diamant. Stačilo doporučiť ju do klubu.
Dnes, keď prídem na športové gymnázium do Košíc, v kabinete sedia nasratí, na všetko nadávajúci a plačúci tréneri, majú práve po prijímačkách. Nikto im neprišiel. Po chotári sa však tréneri nerozbehnú. V tréneroch je obrovský problém, chápem samozrejme, že zadarmo robiť nebudú.

Trošku odbočíme. Prečo je Kuzminová oranžová. Iný biatlonista zeleno-žltý. Môže byť Švéd iný ako žlto-modrý? Videli ste na medzinárodnom športovisku Chorváta, ktorého dres, čiapka, trenírky nie sú bielo-červené kockované? Nie je to hanba? Nie sme trápni?

Žampa strakatý. Je to hanba. Žiaľ.
Pôsobenie zväzu na prípravu týchto "zle farebných" je minimálna. Zrejme sa dohodnú so sponzorom a takto to dopadne. SOV nemá právo zasahovať do športového oblečenia športovca. Pretekári musia v mimo súťažnom režime nosiť predpísané ošatenie, obuv, ktoré im zmluvne zabezpečíme. Mimo súťaž.

Ste šéf, vadí vám to?

Samozrejme, že mi to vadí. Je to hanba. Maďari päťdesiat rokov chodia bordovo-zeleno- bieli. Stále rovnako. V adidase.

Nepomohlo by, keby vo sfére zabezpečenia reprezentačných družstiev bola určitá centralizácia? Tendre, v ktorých by aj národné farby zohrali úlohu? Ušetrilo by sa.

Ja som navrhoval aj do nového zákona, aby v ňom bola stať o používaní olympijských symbolov.

To tam je.

Priznám sa, že najnovšiu verziu zákona som ani nečítal. To je všetko tým, že či Chorváti, alebo Maďari majú v systéme športu strešnú organizáciu, ktorá určite aj tieto detaily porieši. Lyžiari a biatlonisti majú u nás individuálne zmluvy so sponzormi, oni sú v pasci a my do toho nemôžme zasahovať. Vzniklo to aj preto, lebo špeciálne o lyžiarov sa od malička starajú prevažne rodičia, oni sa obracajú, ako sa dá, aby pre svoju ratolesť zabezpečili čo najlepšie podmienky. Ani klub to neovplyvní. Zväz už vôbec nie. To sa vrátiť späť nedá.

Pred dvomi rokmi prednášala na nejakej akcii SOV chorvátska prezidentka chorvátskeho OV Alma Papičová a zapamätal som si dve podnetné, veľmi interesantné veci. Chorváti vnímajú mládež do veku 25 rokov, do tohto veku sa o mladých systémovo starajú a druhým faktom, ktorý pani Papičová prezentovala, že priamo OV zamestnáva mnohých trénerov, ktorým dáva podľa kvality, vzdelania odmenu od 800 do 2 000 € mesačne. V zásade sa snažia realizovať aj našu mŕtvu ideu, že najlepší tréneri musia k mládeži.

Tieto problémy vidíme na každom kroku. My už aj pri dospelých máme čím ďalej, tým menej kvalitných trénerov, noví nepribúdajú. Bude veľmi zle. Okrem iného aj ich sociálne zabezpečenie je veľmi slabé. Príklad z Chorvátska, ktorý spomínaš, je ďalším dôkazom fungujúcej strechy systému.

Bude niekedy aj u nás? Veď snaha o to je desaťročná.

Neviem. Neboli sme ďaleko, ale futbal bol proti.

Kto dnes sedí za šport s ministrom, s vládou, s parlamentom?

Nikto. ... Nikto. So súčasným ministrom školstva som desať rokov robil, zavolá ma, ale ...

Bude štátny tajomník pre šport?

Nemyslím. A myslím si, že je to úplne zbytočné. Načo. Šport sa nerobí na ministerstve, to musia pochopiť. Ak chcú silné kompetencie, nech ich majú. Nech si stranícki nominanti vezmú za to konečne zodpovednosť. Ale na to nepotrebujú funkciu tajomníka.

Podľa mňa je to komické, keď teraz predseda parlamentu Danko vykrikuje, že treba oddeliť futbal, hokej od osatných a posvietiť si na tenis. O pol roka tam nebude, príde niekto iný a bude vyvolávať iné.

Áno, napr. dajte tenisu život. Stanislav Kosorín sa svojho času stal šéfom sekcie športu na školstve a začal sa zaoberať novým zákonným nastavením. Veľmi veľa sme spolu debatovali a priam hádali sa. Podujal sa na to bez solídneho aparátu, bez možností.
Ponúkli sa mu k tomuto procesu právnici, Kresák, občianski aktivisti, rektor Paneurópskej vysokej školy. Samozrejme nemohli pracovať zadarmo. Kosorín však nedisponoval pre tento účel žiadnymi prostriedkami a tak legislatívcom odporučil založiť občianske združenie. Takto vznikla Učená právnická spoločnosť, ktorú nejako dotoval. Zákon po čase zapadol prachom, ale spoločnosť už fungovala. Pôvodných právnikov vystriedali iní, predovšetkým z prostredia futbalu. Cítili šancu a začali nanovo pracovať. Pripravili zákon a prešiel.

Ďakujem za rozhovor.

Ivan Husár

Ivan Husár

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek milujúci Dunaj, Vysokú v rodných Tatrách, začiatok Karpát z tejto strany, tri deti a ich dve maminy a ešte volejbal.Som zakladajúcim členom SaS, mám ambíciu pomôcť športu.Kandidujem vo voľbách do NR SR 2020 na pozícii 21.Som so Sulíkom, lebo nekradne.Veľmi túžim, aby sa na Slovensku oplatilo robiť šport. Zoznam autorových rubrík:  ŠportŽivot

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu